Mystika rytierskych rádov

Úvod

O rytierskych rádoch sa dá v literatúre násť všeličo. Vieme si zmapovať udalosti, dátumy ich slávnych bitiek, vieme zistiť pravidlá, ktoré určovali ich život. Môžeme sa pozrieť na ich pamiatky. Stále však zostáva celá kopa nezodpovedaných otázok. Napríklad - ako mohli byť tak tolerantní k inovercom ? Alebo, hoci boli podriadení priamo pápežovi, prečo sa často zdráhali plniť jeho vôľu, hlavne ak im daná osoba nevyhovovala ? Prečo sa snažili vyhnúť bojom s heretikmi, a keď tak urobili, zväčša iba pod tlakom ? Ako vysvetliť fakt, že v Temple Church v Londýne, v pôvodnej svätyni, rotunde, nie je ani jediný kríž ? Na členov rytierskych rádov nemohol vážnejšie pôsobiť ani stavovský status - totiž do neho sa už narodili a spolu s povinnosťou bojovať ju nevyhnutne museli považovať za samozrejmú.
Prvým krokom k pochopeniu mystiky rytierskych rádov je fakt, že sa považovali za priamych vazalov Ježiša a tým zároveň nezávislých od svetskej a cirkevnej moci. Lenže ako si to vysvetliť bližšie ? Čo bolo motiváciou jednotlivých rytierov ? Odpovede sa možno dajú nájsť s spisoch, ktoré napísali sami členovia rytierskych rádov. Žiaľ tých priamych vecí je málo, nepriamych zdrojov nepomerne viac. Hľadanie je o to zložitejšie, že v čase vzniku (12. -13. st ) ešte rády nemali jednotný liturgický poriadok, a ich bohoslužby sa mohli líšiť od komendy ku komende. V tejto sérii sa pokúsim zmapovať literatúru, ktorá s mystikou rytierskych rádov súvisí, podľa možnosti v najdostupnejšej forme.

1) Nemeckí rytieri.
Možno by bolo lepšie hovoriť o nemeckej oblasti, totiž je vysoko pravdepodobné, že podobne ako nemeckí rytieri zmýšľali aj nemeckí johaniti. O templároch už nie som si až taký istý, lebo v opisovanom období ako samostatný rád už neexistovali.
Nemeckí rytieri sú z pohľadu mystiky vo výnimočnom postavení. V ich radoch totiž pôsobil významný mystik a teológ, ktorého meno s určitosťou nevieme, ale ktorý mal potom nesmierny vlyv na teologické, filozofické myslenie a chod dejín vôbec. Je otazné, či by si sám podobný smer vývoja želal - najskôr nie, ale....
Ide o pomerne útly spis Theologia Deutsch spod pera autora ktorý sa skýva pod menom Frankforter. Zväčša sa interpretuje ako "frankfurťan" ale keďže ide o mystika a rádového rytiera zároveň, dovolím si poznamenať, že Saracéni vo všeobecnosti volali križiakov "Frankmi" a teda môže ísť aj o slovnú hru "Franská pevnosť" a jej obyvateľa, v resp. v prenesenom zmysle aj "križiacku pevnosť". Autorom by mohol byť Heinrich von Bergen ( údaj o ňom z 1359) alebo Johannes Lagenator (+ 1440). Obaja boli rektormi rádu v komende Sachsenhausen pri Frankfurte, ale môže ísť aj o niekoho úplne iného.
Dielo bolo spísané najskôr na sklonku 14. st, jej najstaršia zachovaná kópia je z 1477. Ide o ďalej rozvité učenie majstra Echarta, Johannesa Taulera aj priamo spomína.
Theologia Deutsch potom výrazne napomohla vývoju Martina Luthera a protestantizmu vôbec, hlavne jej radikálnejším formám. V češtine vyšla vo vydavateľstve Vyšehrad sa rozsiahlou úvodnou štúdiou Martina Wernischa, v ktorej mapuje protestantskú mystiku a osudy Theologie od vzniku protestantizmu po vznik nacizmu - ako ideológie. Odkaz na knihu vydanú v 2007:
[You must be registered and logged in to see this link.]

2) Templári.

Oddeliť od seba dva staršie rády, templárov a johanitov - v akomkoľvek aspekte je takmer nemožné.... Predsa sa o to pokúsim.
Vznik rádu templárov úzko súvisí so vznikom cisterciánov a sami sa už veľmi skoro po svojom vzniku cisterciánmi stali. Netreba sa preto veľmi čudovať, že v ich mystike musí hrať učenie sv. Bernarda z Clairvoix kľúčovú rolu. Neskôr toto nepochybne rozvinuli do polôh, ktoré veľký Bernard ani netušil. Alebo áno ?
Základom mystiky sv. Bernarda je láska k Ježišovi. Táto musí byť hlboká. Otázkou je, čo pod tým myslel. Hoci nie som žiadnou autoritou, budem predpokladať, že ide o skoršiu verziu myšlienky Echarta, že časť našej duše, oslobodená od ega a materiálneho sveta je nehybná a v stálom spojení s Ním. Iným aspektom je pohľad na rytierske (vojenské) poslanie rádových bojovníkov. Tu sv. Bernard presadzoval myšlienku, že rádový rytier bojuje, ak treba, ale k svojmu nepriateľovi necíti nenávisť. Je to dôležitý pohľad tak pre vývoj neskoršej profesionálnej armády, tak pre mystika - bojovníka. Odzrkadľuje medzi iným aj čisto pragmatický fakt, že nenávisť veľmi často zatemňuje zdravý úsudok a že býva dôsledkom urazeného ega, či nevedomosti. Tretím aspektom Bernardovej mystiky je láska k panne Márii, čo sa u templárov plne odzrkadľuje tiež. O asketizme sa snáď rozpisovať nemusím. Treba poznamenať, že v čase vzniku rytierskych rádov tieto nemali ani jednotnú liturgiu. Táto sa mohla líšiť po komendách. V Svätej Zemi sa údajne - spolu s johanitmi riadili liturgiou rádu kanoníkov ochrancov božieho hrobu.
Templári tieto základné tézy sv. Bernarda nepochybne rozvinuli ďalej, čiastočne pre praktické dôvody, čiastočne pre na východe získané vedomosti. Z diel vzdelaného templára Henryho d´Arcy, preceptora komendy Temple Bruer v Anglicku sa dá usúdiť, že pracoval s apokryfmi a pravdepodobne aj cirkvou zakázanými textami. Okrem toho, že skladba biblie bola v tom čase ešte iná, iste poznal Apokalypsu podľa Pavla, knihu Makabejcov a pravdepodobne aj gnostické evanieliá. Toto zistenie bolo iba dohadom po druhú polovicu 20.storočia, keď sa našli slávne zvitky od Mŕtveho mora. Sir Henry opisuje utrpenie zatratených, ktorá sa nachádza v Apokalypse podľa Pavla v ktorej apoštol Pavol navštevuje peklo...
O duchovnom svete templárov však napriek týmto zisteniam vieme veľmi málo. Pri výzdobe svojich svätýň sa zobrazuje napr. keltský "zelený muž/rytier" (napr. Temple Church, Londýn). Podľa niektorých vedcov ide o zobrazenie hlavného keltského boha Cernusossa. Čo tým mysleli ? Malo to vôbec nejaký duchovný význam ? Zachovávali iba legendy ? Prečo ? Súvisí to nejako s ich predstavou synkretického, t. j. sveta, kde ľudia rôznych náboženstiev a pôvodu prispievajú - každý svojím dielom ? Boli naozaj heretici, a odsúdili ich právom ? Potvrdzuje to ich pečať s postavou Abraxasu s nápisom "Sectretum Templi", ktoré je vnímané ako gnostický symbol ? (Abraxas bojovník so štítom, kotúťou hlavou a hadími nohami.) Čo ale potom so zistením, že podobným duchovným životom žili aj iné mystické rády - okrem johanitov aj samotní cisterciáni alebo uhorskí paulíni a isto mnoho ďalších ?
Templári vo svojom vrcholnom období vychovávali aj synov urodzencov, aj kráľov. Asi najlepším príkladom je Jakub I. "Dobyvateľ" Aragónsky. Svoje detstvo strávil prevažne na templárskom hrade Monzón, kde na jeho výchovu dohliadal templársky majster pre Španielsko a Provance William de Montreuil. Veľmi vzdelaný panovník, dobyvateľ "raja" Malorky, kde usadil nemálo katarských urodzených rodín z južného Francúzka. Panovník, na dvore ktorého slobodne diskutovali židovskí, islamskí a kresťanskí učenci....Známa je dišputa medzi inkvizíciou prenasledovaným rabbim Nahmanidesom a Petrom Kresťanom. Nahmanidesovi potom umožnil únik do Svätej Zeme. Panovník, ktorý sa vybral na veľkú krížovú výpravu, ale nechal sa odradiť zlými poveternostnými podmienkami, ktoré považoval za znamenie. Ale aj panovník, ktorý povolal do Aragónie inkvizíciu, a osobne zakázal šíriť preklad biblie do aragónčiny, pre obavy z herézy. Autor filozofického diela "Kniha Múdrosti" kde čerpal tak z antických, tak arabských filozofov.
O templárskej mystike sa dá čo-to dozvedieť aj z diela rytiera, laického františkána, apoštola zjednotenia rytierskych rádov, filozofa, polyhistora a mystika Rajmoda Llulla. Počas pobytu v Svätej Zemi a na Cypre pobudol dlhú dobu v komendách templárov a vraj viedol s nimi dlhé diskusie.
Ak by som mal odkaz mystiky templárov nejako zhrnúť, vychádza mi láska a spojenie s Ježišom, ale vrcholne relistický a pragmatický prístup k svetu, vrátane cirkvi - ako mocenskej inštitúcii.

Zdroje:
1) Juan García Atienza: The Knights Templar In The Golden Age Of Spain
2) Gordon Napier: A - Z Of The Knights Templar
3) Karel Ralls: Knight Templars Encyclopedia

3) Johaniti.

Kým templári boli pôvodne severofrancúzkym bratstvom, ešte dlho naviazaným na oblasť Champagne a Burgundsko, odkiaľ sa postupne rozšírili, johaniti boli naopak už od počiatkov rádom z Okcitánskej oblasti južného Francúzka, priľahlých oblastí Španielska aj severného Talianska. Vplyv Juhofrancúzov, v resp. Okcitáncov trval prakticky počas celého stredoveku, a zmenilo sa to iba po veľkom obliehaní Malty. Templári sa tak podobajú viac na Normanov (čo prví templári zrejme boli) ktorí postupne kultúrou a zvykmi iných obohacovali svoje vlastné. Normanské organizačné schopnosti sú ale zrejmé aj u johanitov - čo vidno hlavne pri organizovaní špitálov.
Ďalším rozdielom oproti templárom bolo aj to, že išlo o špitálny rád, a každý novic musel odslúžiť prvé roky v ráde ako ošetrovateľ. V niektorých pokojnejších obdobiach trvalo aj 2 roky, kým mohol nový člen rádu držať v ruke zbraň.
Oba rozdiely mierne pozmenili aj mystiku rádu. Okcitánsky vplyv spôsobil uctievanie panny Márie vo forme "čiernej Madonny" - u johanitov ikona Madona z Filemonu (Dnes v Srbsku). Tiež silnejší kult Márie Magdalény, ktorej relikviu rád dokonca uchovával. Opatera chorých zasa mierne modifikovala predstavu lásky k Ježišovi sv. Bernarda - rytieri si predstavovali, že ošetrovaním chorých hoja rany Našeho Pána.
V ostatných aspektoch boli pravdepodobne blízki templárom - ako to dokazujú aj ich činy. Túto blízkosť potom iba posilnilo de facto splynutie oboch rádov aspoň v okrajových oblastiach kresťanského (katolíckeho) sveta.
Rád má však dlhšiu históriu, po strate Svätej Zeme sa presunul na ortodoxný Rhodos, čo sa prejavilo aj na ich duchovnom živote. Do popredia sa dostali svätí, ktorý boli rovnako uctievaní v oboch vetvách kresťanstva. Tiež udžiavali kontakty s inými mystickými rádmi a hnutiami, dokonca a takými, ktorí boli neskôr vyhlásení za heretikov (napr. spirituáli františkánov). Brat Gerard Mercanti dokonca k františkánom "prestúpil", pričom nosil sivý františkánsky habit s bielym johanitským krížom. Evidentne sa snažil skĺbiť duchovnosť oboch rádov, a napokon bol blahoslavený.
Rád robil ako prvý aj pokusy s ekumenou, za spolubratov prijímal aj ortodoxných kresťanov z radov sýrskych, arménskych či gréckych urodzencov. Súvisí to možno aj s tým, že kým templári boli viac menej pevným rádom a "spolubratia" iba akýmsi doplnkom, u johanitov konfráteri hrali dôležitú úlohu. Samozrejme, svoju duchovnosť šírili aj smerom k nim, čo sa nie vždy pozdávalo miestnej cirkevnej vrchnosti. Zrejme aj vďaka týmto, ranným pokusom s ekumenizmom sa im podarilo udržať v ráde postupne evanielizovanú branderburskú baili. Vo všeobecnosti sa dá dodať aj to, že v nemeckej oblasti zrejme dochádzalo u johanitov aj k prieniku stredomorskej a nemeckej mystiky.
Strohý, jednoduchý charakter ich chrámov dodnes svedčí o tom, že si viac- menej uchovali pôvodný ráz. (Výnimkou je chrám sv. Jána na Malte, čo je ale viac pomník rytierov ako ozajstný chrám.)
Hoci dnes je branderburská baili samostatná, ich duchovnosť sa v princípe od katolíckeho hlavného rádu líší málo. Dôkazom sú aj spoločné duchovné cvičenia katolíckych a protestantských rytierov, občas dokonca pod vedením jezuitov, ktoré sa odohrávali v organizáciách exilových rytierov z vtedy komunistických krajín.
K johanitom a ich mystike sa v krátnosti dá dodať to isté, ako k templárom - mystická viera k Ježišovi, pragmatický prístup k svetu. Túto mystickú skúsenosť neváhajú ani pragmaticky využiť. Keď johanitský páter Kozma rokoval o konvoji pre utečencov z obliehaného Vukovaru s generálom Mladičom, pohrozil mu svojím neporaziteľným spojencom. Mladič sa prekvapene opýtal, kto to je. Odpoveďou bolo: "Ježiš Kristus". Každopádne, konvoj bezpečne prešiel...

Zdroje: Viď v príspevku o dejinách rádu.